Moje dedičstvo a čo to znamená pre mňa. 

Myšlienky hrdého “ Slováka – Američana “ 

Mnohí imigranti prichádzali do tejto krajiny hľadajúc niečo, čo nemohli nájsť vo svojej domovine....slobodu a príležitosti. Mnoho Slovákov sem prišlo literárne “za chlebom “ , v angličtine “after bread “ . Toto je aj prípad mojej slovenskej rodiny, rovnako ako aj príbeh tisícov ďalších slovenských imigrantov  a “chleba “, ktorý našli v oceľových továrňach a fabrikách v tejto krajine. 

Môj prastarý otec Pavol ( Paul ) sa narodil v Slanskom Novom Meste na Slovensku v roku 1884, ako syn Pavla ( Paula ) Blaška a Julie Kissovej.  Moja prastará mama Anna Štullerová sa narodila v roku 1883 v malej slovenskej dedinke Nový Salaš, len niekoľko míľ vzdialenej od rodnej dediny môjho prastarého otca. Jej rodičia boli Juraj Štuller a Anna Baronová. Či sa prastarí rodičia poznali už na Slovensku alebo sa prvýkrát stretli až v USA, nie je známe. Viem ale, že prastarý otec pricestoval v r.1901 a prastará mama v r.1899, obaja slobodní. 

Prastarý otec imigroval do Munhallu v Pennsylvánii v r.1901 hľadajúc prácu. Zo Slovenska odišiel ako 16 ročný spolu s bratmi Johnom ( Jánošom ) a Andrewom ( Andrejom ) hľadajúc nový život v novom svete, nechávajúc doma rodičov a sestru Máriu , ktorá sa neskôr vydala do rodiny mojej prastarej mamy. 

Možnosť pracovať v mnohých oceľových fabrikách v Pittsburghu bola významným faktorom pre mnohých imigrantov prichádzajúcich z východnej Európy. Mnohí z nich nerozprávali anglicky alebo len trocha, a z existenčných dôvodov prijímali akúkoľvek manuálnu prácu. Prastarý otec John a jeho brat Andrew si čoskoro našli prácu v Carnegie Steel Company, ktorá sa neskôr transforomovala na United States Steel Corporation – Homesteadská pracovná pobočka. Jeho brat John odišiel hľadať šťastie do alebo okolo Chicaga. Je dobré spomenúť, že z neznámych dôvodov v tom čase na Slovensku rodina Blaškovcov niekedy používala priezvisko Červeňák. John , ktorý odišiel do Chicaga, používal toto meno.  

Moji prastarí rodičia sa zosobášili tuna v USA a čoskoro založili mladú rímsko-katolícku rodinku narodením môjho starého otca Paula v r.1903, neskôr nasledovali bratia Andrew a John. Boli prvou generáciou Blaškovcov narodenou v USA. 

Na prelome 20.teho storočia bola práca v oceliarňach najlepšie platená. Slovenskí muži zarábali v priemere o 17% menej než bol priemer pre domácich američanov.  Od  pracovníkov bola pozadovana tvrdá, intenzívna práca a nedostatočne platená vzhľadom na biedne pracovné podmienky. Po ustanovení odborov a vďaka silnej pracovnej morálke, do ukončenia druhej svetovej vojny boli schopní prácou v oceliarňach zabezpečiť komfortný život.  “ Továrenskí hunkies“ je populárny slangový výraz označujúci slovanov pracujúcich v továrňach , ktorí sa stali súčasťou americkej strednej kultúrnej vrstvy. Namiesto pocitu ubitia a porazenia krutými podmienkami oceľových tovární a inými manuálnymi odvetviami , slováci sa povzniesli a použili ich ako cieľ a cestu k sociálnej slobode.  

V období do roku 1980, kedy oceľový priemysel v Pitsburgskej oblasti skolaboval, muži z generácie mojho starého otca sa stali  členmi  odborov. O tento cieľ bojovali ich predchodcovia veľmi dlho a ťažko. Dostávali slušnú mzdu ako “plne uznaní“ členovia strednej spoločenskej vrstvy a zbavili sa nálepky úbohých, nízkych imigrantov , na ktorých sa pozerá z vrchu. 

Náboženstvo bolo vždy veľmi dôležitou súčasťou vlastnej identity slovákov po stáročia. Pre slovákov nábožestvo znamená viac, než dodržiavanie vyznačených sviatkov a účasť na sviatostiach..... náboženstvo bolo vždy každodennou súčasťou a spôsobom života. Byť Slovákom pre mnohých znamenalo mať nábožnú vieru, pretože po stáročia až do roku 1993 Slováci nevlastnili zem, ktorú by mohli nazývať svojou. Práve vďaka tejto kombinácii zosobňovania náboženstva a jeho integráciou do každodenného života, náboženstvo zostalo živou súčasťou slovensko-americkej kultúry.  Po príchode do Spojených štátov mnoho slovenských imigrantov začalo zakladať slovenské kostoly a farnosti, pretože chceli zostať verní svojej viere a tradíciám, ktoré ju predstavovali a sprevádzali. Homestead ( časť Munhallu ) sa stal sídlom mnohých slovenských kostolov naplnených farníkmi bývajúcimi v továrenských oblastiach  ohraničených riekou Monongahela. Najznámejších sú 4 kostolov : Svätého Jána, Svätého Michala, Svätej Anny, Svätej Márie. 

Vzdelanie sa stalo pre slovákov kľúčovým elementom na udržanie kultúrnych hodnôt a úspešných ďalších generácií. Na zabezpečenie lepšieho vzdelania založili katolícke základné a stredné školy. Tieto školy ale neboli jediným spôsobom na udržanie kultúry , slováci navyše založili množstvo bratských organizácií. K týmto patria : Prvé katolícke slovenské združenie ( Jednota ) založené v roku 1890 , Slovenský katolícky sokol  ( 1893 ) a Slovenská katolícka federácia v Amerike ( 1911 ). Všetci členovia mojej rodiny sa rýchlo stali členmi v jednej alebo viacerých z týchto bratských organizácií.  Zo všetkých týchto zoskupení, Jednota sa stala najprominentnejšou a najvplyvnejšou. Cieľ Jednoty bol trojzložkový :

1.      zachovať a posilňovať katolícku vieru

2.      poskytovať podporu pre členov / farníkov , vdovy a siroty

3.      brániť a rozširovať slovenský jazyk a povedomie . 

Slovenská kultúra bola “ zmývaná časom“  počas generácií a mnoho tradícií a zvykov sa vytráca alebo už vymizlo kvôli vysokému podielu manželstiev miešaných s inými náboženstvami či etnikami.  Napriek tomu , podstata “ byť Slovákom“ aspon pre mňa ostala . Považujem sám seba za „hunky “napriek tomu zbavený tradičného označenia neinteligentý a spiatočnícky.  Kvôli postupnému implementovaniu amerického spôsobu života, moja rodina “sa neprejavuje “ ako typicky slovenská ako to bolo niekedy, napriek tomu vnútorné rozpoloženie, ktoré nás definuje ako Slovákov viac než len čistá genetika , je stále prítomné.  Stále jeme typické slovenské jedlá ako pirohy alebo halušky, aj keď kuchyňa nie je čiste typicky slovenská ako to bolo niekedy. Slovenský jazyk sa vytratil z našej rodiny rovnako ako mnoho slovenských zvykov a tradícií.   

Moje slovenské dedičstvo sa premieta do kultúry priateľstva, a skutočného oceňovania rodiny a ľudských vzťahov pred materiálnymi hodnotami. Napriek tomu, požiadavky modernej doby prinútili ľudí, hlavne mojej generácie, hľadať hodnoty typické pre mestskú spoločnosť – úspech a materiálne bohatstvo. Obávam sa , že upredňostňovanie týchto mestských hodnôt a sledovanie osobných cieľov pred výnimočnosťou a súcitom s tými, ktorý sa pred storočím snažili dedičstvo udržať bude viesť k prípadnej strate slovenských prejavov a prvkov v našej rodine okrem udržania priezviska / mena . 

Zmena v „chlebe“ pre ktorý moji slovenskí predkovia pracovali počas mnohých rokov od základného prežitia až po dosiahnutie komfortnejšieho spôsobu života môže prípadne zapríčiniť zmenu našej osobnej identity skôr na Američanov než Slovákov – Američanov. Kým nejaká drastická udalosť nezmení tento kury vývoja, nasledujúce generácie nebudú schopné oceniť príbeh , ako sme sa stali „Američanmi“, ako vysoké pece miest ako Homestead, Munhall, Duquesne, Pittsburgh, Johnstown a ostatné pensylvánske oceliarske mestá tvarovali nielen oceľ, ale aj ľudí. Forma, ktorú vytvorili žije ďalej v ľuďoch ako som ja, v ľuďoch, ktorí poznali starých rodičov a prastarých rodičov, mali možnosť priamo spoznávať ich tradície a hodnoty a hľadajú spôsob, ako ich udržať živé. 

Dnes môžem sám seba nazvať Slovákom v mnohých ohľadoch, aj keď nie vo všetkých, pretože viem čo to znamená nábožensky, spoločensky a vo viere. Príbeh, ktorý vytvorili naši predchodcovia v oceliarňach a baniach , nás spája s „našimi ľuďmi“ v Európe, ktorí trpezlivo znášali cudzie podmienky a pravidlá toľko generácií. Verím v dôležitosť tohto príbehu, je mojou súčasťou, pretože je to niečo , čo určuje kto som a akým spôsobom som k tomu dospel.  Pretože to bolo vďaka snom, potu , ťažkej práci a odhodlaniu  mojich predkov, ktorí sa pred viac ako storočím rozhodli opustiť svoju domovinu, priateľov a rodinu a prišli do cudzej krajiny , aby zabezpečili lepší život pre seba a ďalšie generácie.......a tieto ciele dosiahli naozaj úžasne !  Ich boje a splnené sny sú časťou môjho dedičstva, ktoré dúfam nikdy nebude zabudnuté.

Preložila Táňa Sanislová Pástorová